Napil som sa zo svojej obľúbenej šálky a zistil, že káva je ešte príliš horúca, a tak som sa iba nadýchol jej silnej arómy. Káva mi vždy viac voňala ako chutila, aj keď išlo o tie najdrahšie kolumbijské značky, ktoré som kupoval za posledný rok odkedy sa moje poviedky začali predávať. Z miesta pri písacom stole v mojom byte na druhom poschodí bol výhľad na londýnsku ulicu, na ktorej chodníkoch sa tlačili uponáhľaní Angličania pod dáždnikmi. Vonku už piaty deň neprestajne pršalo. Hodnú chvíľu som pozoroval pracovnú triedu, robotníkov na stavbách, účtovníkov a iných úradníkov, školských učiteľov, manažérov i najvyšších riaditeľov na rannej púti do práce. Rozdeľoval som túto pohybujúcu sa masu na jednotlivcov a vymýšľal si ich osudy, hľadajúc inšpiráciu pre moju ďalšiu poviedku.
Dnes mám narodeniny, spomenul som si. Ako tínedžer doma na Slovensku som vždy na tento deň tešil, oslavy s mojimi kamarátmi boli vždy jedinečnou udalosťou roka. V súčasnosti som však už tomuto dňu neprikladal žiadnu väčšiu výnimočnosť.
Takto som premýšľal, keď zrazu niečo na ulici upútalo moju pozornosť. Najskôr som si myslel, že sa mi to iba zdá, ale aj tak som otvoril okno a zakričal: „Martin!“ Človek, na ktorého som kričal sa otočil. Bol to on. Pozrel na mňa s prekvapením a potom sa nahlas rozosmial. Môj starý dobrý Martin, ktorého som nevidel odkedy som opustil Slovensko. Kedysi sme boli najlepší priatelia, ale teraz som s ním už dlhšiu dobu nebol v kontakte. V skutočnosti som nebol v kontakte takmer s nikým z domoviny, čo je zvláštne, ak zoberieme do úvahy, že žijeme v modernej dobe bohatej na rôzne spôsoby komunikácie na diaľku. Po strednej škole sme sa každý vybrali iným smerom, začali žiť vlastné životy. Postupne sme na seba zabúdali. O pár okamihov už Martin stál v mojom byte a vyzliekal si kabát.
„Ty si ten posledný, ktorého by som čakal, že tu uvidím.“ Zasmial som sa. „Čo ťa privádza do Londýna?“ Opýtal som sa ho. „Práca.“ Odpovedal a ja som mu uvaril kávu a pustili sme sa do rozhovoru o našich životoch za posledné štyri roky, ktoré sme sa nevideli. Zo Slovenska som odišiel krátko po jeho svadbe s Máriou, ktorá bola taktiež mojou dlhoročnou kamarátkou. Rok som sa márne snažil nájsť si prácu a keď som videl, že to je beznádejné odcestoval som. V Anglicku som sa zamestnal ako predavač v kníhkupectve a vo voľnom čase som písal detektívne príbehy. Martin pracoval ako obchodník v elektrotechnickom podniku a v Londýne práve vybavoval jednu zákazku. Keď som sa ho opýtal na Máriu, ktorá bola maliarkou, reagoval: „Skvelé, že sa pýtaš, práve som chcel povedať, že je tu tiež. Prišla otvoriť novú galériu, kde sa vystavujú aj jej obrazy.“ Potešil som sa tejto správe a už sme sedeli v mojom aute na ceste k ich hotelu.
Zaparkoval som v podzemnej garáži, vyšli sme výťahom na piate poschodie, Martin mi otvoril dvere, vošiel som a dnu a takmer som omdlel od toho hrozného výjavu, ktorý sa mi naskytol pred očami. Čitatelia mojich poviedok by si mysleli, že na niečo také by som mal byť pripravený. Veď predsa moje detektívne príbehy boli typické hororovými až bizarne brutálnymi popismi vrážd. Ale vidieť niečo také na stránkach knihy a naživo je samozrejme rozdiel. Vôbec som totižto nečakal, že za dverami uvidím Máriu – polonahú s podliatinami po celom tele, priviazanú k posteli a ústami zalepenými lepiacou páskou.
V snahe precitnúť a zistiť, že to je iba zlý sen som si hneď nevšimol muža sediaceho na stoličke v rohu miestnosti. Až po chvíli som si uvedomil kto to je. Ach bože... Filip! Ďalší z mojich dávnych priateľov. Teraz som ľutoval stratu kontaktu s ním, ako som ho tu videl sedieť mŕtveho so strelnou ranou pod pravým okom, z ktorej krv už zaschla na jeho páske cez ústa. Ihneď som odtiaľ potreboval zmiznúť, začal som cúvať, ale chrbtom som vrazil do Martina stojaceho za mnou. Pozeral som sa na výraz hnevu na jeho tvári a potom mi padol zrak na zbraň v jeho ruke.
„Tá špina ma podvádzala,“ hlasito dýchal a pomedzi zuby precedil: „s ním!“ Ukázal zbraňou na mŕtveho Filipa. Odsotil ma smerom k nemu a strčil mi ten nástroj vraždy do ruky. „Strieľaj. Zabi ju. Ja to nedokážem.“ Hovoril, s pohľadom na bezmocnú Máriu. „A potom mňa.“ Dodal potichu, bezmocne.
Nechápal som túto neskutočnú situáciu. Pred chvíľou sme spoločne spomínali na staré časy a teraz odo mňa chce aby som zabil jeho manželku a potom jeho. Stál som tam, neschopný vydať ani hláska, keď Martin predo mňa vyskočil a začal kričať: „Nemysli si, že som nejaký slaboch! Pozri čo som urobil jemu! Ale pri nej je to iné...“ Pozrel na mňa a ja som v jeho tvári videl zmiešané pocity smútku, strachu ale aj obrovského hnevu a šialenstva. „Musíš to urobiť ty, inak si mi k ničomu. Buď strelíš ty ju, ale ja teba!“
Mária sa zrazu prebrala a zdesene na mňa pozrela. Martin sa na mňa zúrivo díval a preto som radšej zdvihol zbraň, aby si myslel, že idem urobiť to čo po mne chce a ja som tak získal čas premyslieť si možnosti úniku z tejto situácie. Zrazu tma. Niekto zhasol? Oslepol som? Alebo som mŕtvy a toto je to miesto kam sa dostane moja duša po smrti? Do tmy? A teraz naopak ma oslepilo silné svetlo, v ktorom som videl stáť tri postavy, nad ktorými visel nápis: Všetko najlepšie k narodeninám! Najskôr som nechápal, ale zalial ma pocit radosti, pretože nič z toho čo sa tu stalo nebola pravda a všetci sú nažive. Krv, modriny, smrť a Martinove šialenstvo. Všetko to bola iba farba a výborný herecký výkon. Potom som ale pocítil hnev. Nebola to pravda a oni si zo mňa vystrelili! Avšak na najlepších priateľov, s ktorými som sa štyri roky nevidel, aj keď ma vystrašili k smrti, sa hnevať nemôžem, keďže mi pripravili najlepšiu narodeninovú oslavu za posledné roky. Všetci traja čítali všetky moje diela a rozhodli sa pripraviť toto hrôzostrašné prekvapenie v štýle mojich hororov a bizarností. Spoločne s nimi som sa zasa vrátil do tínedžerských rokov, užil si skvelú oslavu a navyše získal inšpiráciu pre novú poviedku.
